Účinnosť novely Trestného poriadku (takzvaný horalkový zákon), týkajúcej sa spornej úpravy inštitútu spolupracujúcich obvinených, dočasne pozastavil Ústavný súd SR. Podľa novej úpravy by výpoveď kajúcnika nebola použiteľná v trestnom konaní, ak by nevypovedal pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo ich neuviedol vo svojej výpovedi ako celok.
Predseda vlády Robert Fico na rozhodnutie súdu reagoval úvahou, že najvhodnejším riešením by bolo zrušenie inštitútu kajúcnika.
Fico ho považuje za nedôveryhodný a „absolútne neakceptovateľný a nebezpečný pre demokratický politický systém“, pričom zároveň uvádza, že v prípade zachovania je nevyhnutná jeho zásadná úprava.
Premiér uvažuje nad ďalšími zmenami v tejto oblasti, pretože nemožno „čakať päť rokov, s čím príde Ústavný súd SR, a je potrebné celý tento systém spolupráce prekopať“. Podpredseda parlamentu Tibor Gašpar neskôr označil vyjadrenie o rušení daného inštitútu za „hyperbolu“ s tým, že jeho úplné zrušenie sa nepripravuje.
Inštitút kajúcnika mal problém aj v minulosti
Zrušenie či iné výrazné obmedzenie tohto nástroja boja najmä proti organizovanej kriminalite je absolútne neprípustné, pretože by malo za následok výrazné oslabenie orgánov činných v trestnom konaní (OČTK). Je však potrebné otvorene priznať to, čo odborná obec tvrdí už dlhodobo – kajúcnici sú zneužívaní zo strany štátnych orgánov a nedeje sa to iba v poslednom období.
Inštitút spolupracujúceho obvineného (v staršej legislatíve označovaný aj ako „korunný svedok“) bol zavedený do Trestného poriadku v roku 2003 práve z dôvodu nepostačujúcej právnej úpravy pri postihovaní korupcie a najzávažnejšej organizovanej trestnej činnosti, a to najmä v oblasti dokazovania. Získať relevantné dôkazy bolo mimoriadne ťažké, ak nie nemožné.
Bol reakciou na vlnu organizovanej kriminality a korupcie na Slovensku v 90. rokoch minulého storočia (využíval sa v kauzách, ako bolo napríklad konanie proti Mikulášovi Černákovi). Klasické dôkazné prostriedky nestačili na rozbitie zločineckých štruktúr, pretože chýbali svedkovia a dôkazy zvnútra takýchto skupín. Spoločenský záujem na objasnení a potrestaní „veľkých rýb“ mal prevážiť nad trestaním samotného spolupracujúceho obvineného, ktorý však musel pravdivo vypovedať a poskytnúť dôkazy vedúce k usvedčeniu iných.
Táto myšlienka sa však veľmi rýchlo začala zneužívať zo strany OČTK, a to už v prípadoch takzvanej hrubokrkej mafie. Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vo veciach, ako Adamčo proti SR, Mucha proti SR alebo Vasaráb a Paulus proti SR, pravidelne konštatovali porušenie práva.
Odsúdenia boli často postavené na nepreverených svedeckých dôkazoch, ignorovaní dôkazov obhajoby alebo kajúcnici dostávali neúmerné výhody za svoje skutky. Vo veci Adamčo proti SR dokonca prokurátor dokázal zabezpečiť beztrestnosť spolupáchateľovi vraždy iba preto, aby usvedčoval iného páchateľa – takýto prístup Európsky súd považoval za neakceptovateľný.
Verejnosť ani štátne orgány vtedy neprikladali závažným porušeniam zákona a zneužívaniu tohto inštitútu veľkú váhu, pretože išlo o mafiánov, ktorých všetci radšej videli za mrežami. Tieto záležitosti však verejnosť neskôr dobehli nielen rozsudkami ESĽP, ale aj postupným ohýbaním práva zo strany polície a prokuratúry vo svoj prospech. Veď ak to prešlo vtedy, prejde to aj pri iných zločincoch.
Krivenie práva v mene vyššej spravodlivosti
Zľudovelý výrok Daniela Lipšica, že „kajúcnik nemá dôvod klamať, lebo by inak prišiel o všetky výhody“, bol jedným z najviac zavádzajúcich naratívov prezentovaných verejnosti v tejto oblasti. Vyvolával mylný dojem, že takíto svedkovia nikdy neklamú.
Kajúcnik má, naopak, mimoriadne silný dôvod klamať, a to nielen z dôvodu extrémne nastavených trestných sadzieb pri niektorých trestných činoch (nastavených novelou z roku 2005 práve Danielom Lipšicom, s cieľom zvýšiť motiváciu spolupracovať – predpoklad bol až v 70 percentách prípadov), ale najmä preto, aby si zabezpečil vlastnú beztrestnosť (ako napríklad spolupáchateľ vraždy vo veci Adamčo proti SR).
Takto krivo nastavený systém musel nevyhnutne vyprodukovať aj krivenie spravodlivosti, keď kajúcnici výmenou za svoje svedectvá vypovedali podľa požiadaviek vyšetrovateľov len preto, aby dostali mierne alebo žiadne tresty.
Kajúcnici a ich výhodné obchody so spravodlivosťou
Verejnosť mohla vidieť prípady vyfabrikovaných výpovedí, ako v prípade dnes už odsúdeného Viliama Mišenku, ktorý si výmenou za vlastné benefity vymyslel obvinenie z korupcie voči dnes už bývalému prokurátorovi Jozefovi Mamrákovi.
V tejto kauze sa napokon všetky jeho údajne presvedčivé argumenty ukázali ako celkom nepravdivé. Klamal o každom aspekte, klamal opakovane vo svojich výpovediach, ktoré boli podrobne a detailne vymyslené, klamal dokonca aj o vlastnej trestnej činnosti, ku ktorej sa priznával, a klamal aj napriek tomu, že vedel, že ak sa to zistí, príde o získané benefity.
Univerzálny svedok, bývalý sudca Vladimír Sklenka, spustil akcie Búrka a Víchrica, ktoré sa napokon rozpadli. Sám sa priznal k prijatiu úplatkov vo výške 200-tisíc eur, no bol odsúdený „iba“ na podmienečný trest a peňažný trest. Mnohé jeho výpovede sa ukázali ako nepresvedčivé či dokonca nepravdivé a sudcom, ktorých usvedčoval, postupne padajú obvinenia postavené na jeho tvrdeniach.
V prípade kajúcnika Mareka Kodadu z kauzy Dobytkár existujú podozrenia, že zamlčiaval inú trestnú činnosť, no napriek tomu mu bolo trestné stíhanie zastavené.
Samostatnú kapitolu tvorí kajúcnik Ľudovít Makó, ktorý doposiaľ nebol za svoju rozsiahlu trestnú činnosť odsúdený. Namiesto toho získala v roku 2022 firma SBS Lama, ktorá sa s Makóom spája, zákazky na Slovenskej pošte v hodnote 11 miliónov eur. Za týchto okolností vyznievajú Lipšicove slová o absentujúcom dôvode klamať skutočne komicky.
Bývalý šéf finančnej správy František Imrecze bol obvinený z viacnásobnej korupcie v celkovej výške 200-tisíc eur a za tento skutok dostal podmienečný trest a peňažný trest vo výške 202-tisíc eur. Túto dohodu uzavrel už zrušený Úrad špeciálnej prokuratúry, ktorý mu zároveň zrušil celkovo sedem obvinení.
Slobodník otvorene priznal nezákonnosti polície
Bernard Slobodník dostal za tri skutky korupcie, ktoré tvorili jednu súvislú trestnú činnosť, takisto podmienečný trest. Sám sa pritom priznal, že na úplatkoch prijal viac ako 100-tisíc eur, pričom polovicu tejto sumy odovzdával kolegovi z polície.
Okrem výhody v podobe podmienečného trestu mu boli, vďaka svedectvám proti iným obvineným v korupčných kauzách, zastavené alebo podmienečne zastavené aj ďalšie trestné stíhania. V súčasnosti je trestne stíhaný ako obžalovaný už len v kauze Očistec.
Slobodník v januári 2026 priznal, že polícia manipulovala jeho svedecké výpovede a že podpisoval dopredu pripravené zápisnice, ktoré ani nečítal.
Žiadna zodpovednosť pre tých, ktorí to dopustili
Všetky tieto prípady sú len zlomkom toho, ako v poslednom období fungoval obchod so spravodlivosťou. Problémom však nie je samotná existencia tohto inštitútu ani jeho zneužívanie – k tomu dochádza pri každej právnej norme v rôznej miere. Ani to neprevažuje nad potrebou postihovať organizovanú kriminalitu „zvnútra“ tým, že jej členovia získajú zákonné a primerané výhody pri usvedčovaní vyššie postavených páchateľov.
Zásadným nedostatkom úpravy spolupracujúceho obvineného a jej aplikácie je absencia vyvodzovania osobnej zodpovednosti konkrétnych osôb pri prekročení zákonných rámcov.
Ak polícia alebo prokuratúra zistí, že takýto svedok klame alebo zamlčiava podstatné skutočnosti, musí konať. Nemôže dochádzať k situáciám, v ktorých sa privierajú oči nad závažnou trestnou činnosťou svedka len preto, aby sa usvedčili „väčšie ryby“. ESĽP takýto prístup jasne odmietol. To isté platí aj o nastavovaní hraníc jeho dôveryhodnosti.
Nemôže platiť pravidlo, že ak je kajúcnik pristihnutý pri klamstve, musí sa to ututlať len z dôvodu možného rozpadu konania, v ktorom vypovedá. Práve naopak – všetky jeho prehrešky by mali byť známe vopred, a to aj obhajobe (americký model), aby následne súd aj obvinený mohli riadne uplatňovať všetky svoje práva.
V tomto smere nie je potrebná nová právna úprava – tá súčasná tieto situácie pokrýva. Problémom je jej neaplikovanie, často z dôvodov „vyššieho dobra“ v podobe prikrývania trestnej činnosti kajúcnikov výmenou za usvedčovanie vyšších poschodí.
Samostatnú kapitolu tvoria predstavitelia štátnych orgánov, ktorí na takejto činnosti participujú. Napriek opakovaným konštatovaniam vnútroštátnych aj európskych súdov o prekračovaní zákona pri práci s kajúcnikmi verejnosť dodnes nevidela žiadne vyvodenie osobnej zodpovednosti.
Pokrivené vnímanie spravodlivosti je najväčší problém
Ako potom možno racionálne očakávať, že sa tento prístup ku kriveniu práva zmení? Je možné hovoriť o zmene prístupu polície a prokuratúry, ak najhorším dôsledkom ich konania je rozsudok v prospech obžalovaného a v neprospech vierohodnosti ich kajúcnika?
Ako je vôbec možné, že ak súd označí výpoveď kajúcnika za neakceptovateľnú (nezákonnú) pre spôsob, akým sa dopracoval k svojim benefitom, zodpovedná osoba za tento stav len mykne plecami, zatiaľ čo v inom prípade postupuje rovnako pri „výrobe“ ďalšieho kajúcnika?
Kto tu má veriť, že ide o spravodlivosť či potieranie korupcie, ak pri stovkách tisíc eur prijatých na úplatkoch, ku ktorým sa sám kajúcnik prizná, dostane podmienku, nižší peňažný trest alebo beztrestnosť, ale iné osoby za nižšie úplatky aj v podobe klobás či vajec idú do väzenia.
Práve absencia vyvodzovania osobnej zodpovednosti v prípadoch, kde boli konštatované nezákonnosti, umožňuje pokračovanie tohto negatívneho trendu. Trestný zákon už dnes pozná trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa či marenia úlohy verejným činiteľom.
Nie je záujmom spoločnosti, aby spravodlivosť bola postavená na „umelo vytvorených“ kajúcnikoch, ktorí len ďalej podkopávajú dôveru v inštitúcie a právny štát. Problémom je, že kompetentní majú už dnes v rukách všetky nástroje na boj proti tomuto javu, no zrejme ich nedokážu využívať.